FÓBIA Z VODY?

Možno ste si tento strach priniesli až z minulého života.

Akonáhle si ponorím hlavu, mám pocit úzkosti až paniky a musím sa vynoriť. Napriek tomu vodu aj plávanie milujem.“

Takto nejako sa mi ohlásila na regresnú terapiu klientka.

Stretli sme sa v dohodnutom termíne, porozprávali sme sa a stanovila si svoj zámer, s ktorým som ju potom už viedla terapiou. Zámerom bolo pochopiť, a ak to bude možné, aj vyčistiť, svoj strach až paniku z vody.

Veľmi veľa iracionálnych strachov, ba až fóbií, pochádza z minulých životov. Naše telo si totiž každý jeden zážitok ukladá do podvedomia. Dokonca aj také, pri ktorých ani nie sme pri vedomí, napríklad pri narkóze, alebo pri odpadnutí. Ak fyzické telo vypovie svoju „službu“, záznamy uložené v podvedomí sa prenesú do tzv. záznamov duše (niekto to volá aj Akašické záznamy). K takýmto záznamom, alebo spomienkam, sa vieme opäť dostať cez podvedomie (aj keď je už duša v inom tele).

Podobne to bolo aj tentokrát. Hneď v prvej spomienke sa moja klientka ocitla v minulom živote:

„Vnímam kryštálovo čistú vodu. Asi je to vodopád. Ale niečo sa stalo. Tá voda ma stiahla dole a ja neviem plávať. Akonáhle ma voda zaliala, prepadla ma panika. Cítila som výčitky, beznádej a bezmocnosť.“

Skúmali sme to ešte hlbšie. Zistila, že bola malé dievčatko, asi 4 až 5 ročné. Hrala sa na akomsi gazdovskom dvore. Jej maminka bola vo vnútri a otec pracoval niekde mimo. Vybrala sa do lesa, aj keď vedela, že to má zakázané. Až prišla k vodopádu. Na druhej strane bola jaskyňa a chcela sa do nej ísť pozrieť. Ako prechádzala vodopádom, prúd vody ju stiahol dole:

„Voda bola silná. Ako mi narážala do hlavy, stiahlo ma to dole do jazera. Pozerám sa zdola cez hladinu na slnko. Plynulo padám do hĺbky jazera. Tam je už úplná tma.
Čo cítiš? „Cítim takú bolesť, voči mame. Ľútosť. Ale i rezignáciu a zmierenie.“
A s akými energiami opúšťaš toto telo? „S ťažkým srdcom, hlavne kvôli mame. No zároveň cítim aj taký pokoj, zmierenie, prijatie.“

Napriek tomu (alebo možno práve preto), že bol tento jej život taký krátky, vnímala ho veľmi pozitívne. Popisovala ho ako plný radosti, bezstarostnosti, neobmedzujúci, ako plný voľnosti, svetla, farieb a pekných zážitkov.

Pýtala som sa jej, čo jej tento jej život zrkadlí do prítomného života (okrem toho, že pochopila príčinu svojho strachu z vody)? Získala z minulosti krásne ponaučenie:

„Mám vnímať každý jeden podnet. Užívať si pekné veci. Žiť prítomný okamih a vnímať ho. Nebáť sa, čo príde. Vždy je tam niečo, čo daný okamih osvetlí.“

 

Práca so strachom

S jej strachom sme ale pracovali ďalej. Rozpíšem to tu podrobne, pretože takto môžete aj vy doma pracovať so svojím strachom. Každá jedna negatívna emócia túži po tom, aby sme sa jej venovali. Ona si len pýta našu pozornosť – chce byť prijatá. Ak sa jej budeme venovať a rozoberieme si ju na „drobné“, zvyčajne aj pochopíme odkiaľ náš strach pramení. A potom s ním vieme ľahšie existovať, veľakrát sa ho aj zbaviť nadobro.

Vyzvala som teda svoju klientku, aby si svoj strach pred sebou predstavila. Vnímala ho ako obrovský čierny mrak. Mala sa s ním len porozprávať – povedať mu, že mu už konečne rozumie. A tiež sa mu poďakovať, pretože ju vlastne po celý čas chránil. No aj keď sa s ním takto porozprávala, stále sa jej „nechcel pustiť“. OK, ak sa ta teda nechce pustiť, tak ho prijmi”, povedala som jej.

Po tom, čo ho úplne celý prijala, čo si ho doslova „pomojkala“, ho zrazu už nepotrebovala. A tak sa s ním znova porozprávala, tentokrát o tom, či môže už odísť. A vraj sa dohodli 🙂 . Dohodli sa, že sa ukáže už iba vtedy, ak jej bude hroziť skutočné nebezpečenstvo. Čierny veľký mrak, alias strach, sa rozplynul. Bola z neho malá hviezdička na nebi.

Presne takýmto spôsobom som sa i ja sama už mnohokrát rozprávala so svojimi vlastnými strachmi. Verte či nie, vždy to pomohlo. Ak som sa strachu aj nedokázala úplne zbaviť, aspoň sa zmenšil. Bolo pre mňa potom oveľa jednoduchšie s ním narábať.

Pointou je totiž nesnažiť sa strach odstrániť, ale prijať ho a naučiť sa s ním fungovať – jednať aj napriek svojmu strachu.

Vyskúšajte to! Ak máte z niečoho veľký strach, ktorý vás doslova až ovláda, skúste rozhovor s ním. Stíšte sa na chvíľku sami do seba a predstavte si pred sebou svoj strach – dovoľte vášmu podvedomiu, aby si ho vizualizovalo – dalo mu nejakú hmotnú podobu (či už to bude mrak, balvan, alebo čokoľvek iné).

Potom sa ho pýtajte: Pred čím vás chce váš strach chrániť? Čoho v skutočnosti sa bojíte? Takto si to rozoberiete „na drobné“. Viete potom svojmu strachu vysvetliť napríklad to, že už ste veľký, a teda ho už nepotrebujete. Alebo sa s ním dohodnúť, ako to urobila moja klientka. No najmä svoj strach prijmite. Je váš. Vytvorili ste si ho predsa sami. A veľmi pravdepodobne ste mali plné právo sa vtedy báť. Možno ste boli malým dieťaťom.

Keď už ho prijmete, keď si poviete: „No a čo, tak sa bojím“, a doslova ten strach objímete, on sám sa zmenší. Alebo úplne vytratí. Alebo sa vy budete cítiť tak, že ho už vlastne nepotrebujete a teda sa ho viete zrieknuť. Len si povedzte pre seba: „Zriekam sa svojho strachu z ….“.

Mojej klientke pomohla minulosť pochopiť svoj strach. V závere terapii si samozrejme ešte odpustila – jednak to, že sa bála, ale aj svoje výčitky a pocit viny (hlavne voči predchádzajúcim rodičom). Z terapie odchádzala oveľa ľahšia.

Ďalšou účinnou technikou pri takýchto strachoch

je pozorovať, čo strach a panika robí s naším fyzickým telom. Ako naše telo reaguje. Čo konkrétne sa s ním deje. Túto techniku som svojej klientke dala na „domácu úlohu“. V tomto prípade som jej odporučila, nech to skúša pomaly – napríklad zatiaľ vo vani, alebo pod sprchou. A nech iba pozoruje, čo konkrétne robí ten strach s jej telom. Kde všade ho cíti. Ako sa prejaví. Napríklad sa jej rozbúši srdce – tak nech ho iba pozoruje, vedome. Čím viac si strach rozloží na skupinu jednotlivých vnemov a bude ich len so záujmom pozorovať, bez snahy ich ovplyvniť, tým lepšie.

Aj toto je totiž spôsob, ako sa „venovať“ svojmu strachu. Je veľmi účinný – postupne sa nám môže zdať až smiešne, že tieto všetky symptómy nás tak veľmi desili? Veď mi iba búcha srdce. Nakoniec sa predsa i tak utíšilo; vždy sa nakoniec utíši. To isté sa týka pulzu či tepu, potenia, zrýchleného dychu, trasúcich sa rúk či žalúdka. Vždy to napokon odznie.

Pamätajte, všetky odpovede máme v sebe. Sme tvorcami svojich životov. Každý máme v sebe tvorivý princíp. Ak sme si strach dokázali vytvoriť, s veľkou pravdepodobnosťou sa ho vieme i zbaviť. 🙂

S láskou,
Katka

 

 

Scroll to top