BUDE TO, KEĎ TO BUDE

Milí priatelia, ale asi hlavne ženy,

Prešli ešte len dva týždne (pre nás Bratislavčanov tri), čo sme doma a snažíme sa fungovať celá rodina pokope. Musím vám povedať, nikdy predtým som si neuvedomila, aké to môže byť náročné.

Nedávno sme si písali s kamarátkou a dohadovali sme sa, že si dáme stretnutie (aspoň) online. A ja som jej vôbec nevedela sľúbiť presný čas. Pretože sme tu v jednom byte dvaja dospelí, ktorí sa snažia pracovať – a potrebujú na to priestor a nerušené sústredenie. Do toho tri pubertálne deti. Ja svoje deti teda ozaj milujem, ale oni sa ma v jednom kuse pýtajú, čo a kedy budeme jesť. Mám pocit, že iba jedia 🙂 🙂 🙂 .

Do toho je občas potrebné zasiahnuť aj do ich vyučujúceho procesu. Úlohy im síce chodia online, a zvyčajne si s nimi sami aj poradia, no je potrebné ich aspoň kontrolovať, prejsť s nimi, čo prebrali, či všetkému rozumejú, lebo sami od seba neprídu – mami, nerozumiem tomu a tomu… iste to tiež poznáte 🙂 . A nakoľko sme tu piati plus jeden pes, aj o domácnosť sa treba postarať o troška viac, ako inokedy.

Neviem ako vy, no ja sa po tých troch týždňoch cítim ako vyfľusnutá. A to ani nespomínam, že by som si chcela v kľude zameditovať – no ale dá sa to, keď vám do zatvorených dverí vojdú tri krát, aby vám oznámili, že sestra nedá bratovi pokoj, alebo brat neurobil to, čo mal urobiť? 🙂  Ďalej by som potrebovala pravidelne cvičiť, pretože je to dôležité pre môj chrbát. Ani nepamätám, kedy sa mi to podarilo naposledy poriadne.

Včera som si po dlhšom čase písala s inou kamarátkou a priznala sa, že to má podobne, a to má „iba“ dve deti.

Tak som sa zamyslela – čo nás núti fungovať nonstop, ako stroje? Prečo sa napriek zmenenej situácii snažím o rovnaký výkon, akoby sa nič nezmenilo? Stále mám v podvedomí nejaké MUSÍM. Z mojej praxe viem, že si ich prinášame z minulých životov, hlbokých presvedčení a detstva. Ak ste na tom podobne, možno práve tento čas je ideálny na to, aby ste spolu so mnou programy MUSÍM poslali konečne do zabudnutia.

  • Niektoré pracovné telefonáty môžem riešiť aj operatívne, nie v presne sľúbený čas.
  • Ak som dnes nemala príležitosť nerušene meditovať, nebudem si to vyčítať, možno sa to podarí zajtra.
  • Nie všetky veci a úkony v domácnosti musia byť urobené tip – top.
  • Možno môžem nechať navariť niečo jednoduché aj synovi, aj keď viem, že to nebude stopercentné.
  • Ak deti vedia použiť mobil, iste dokážu použiť aj pračku či sušičku.
  • Je lepšie, že som cvičila trochu, ako vôbec.
  • Nepotrebujem mať všetko pod kontrolou.

NEmusím.

A keď zbadám, že sa vo mne znova ozýva program MUSÍM, používam moje novo-obľúbené motto: „Bude to, keď to bude.“ Priznám sa, prinieslo mi značnú úľavu. 🙂

Vyhýbam sa sľúbeniu presného času alebo termínu všade, kde sa len dá. Netlačím ani na seba. Akonáhle ma zastihnú vnútorné výčitky, poviem si sama pre seba: no áno, tak som to ešte neurobila, ale dostanem sa k tomu. Bude to, keď to bude.

Možno si teraz myslíte, že vaša situácia je odlišná, že vy nemáte (pri svojej práci) takúto možnosť. Ale skúste porozmýšľať – kde by sa dalo zľaviť z vašich nárokov? Možno aspoň v súkromí, ak nie v práci. Skutočne všetko musíte? A ak sa vám čo i len troška páči moje nové motto a viete ho aspoň raz denne použiť, urobte tak … už prvé vyslovenie vám môže priniesť blažený pocit 🙂 .

Prajem vám všetkým pokoj v duši aj mysli 🙂

S láskou,
Katka

Scroll to top