bude to

Bude to, keď to bude

Milí priatelia, ale asi hlavne ženy,

Prešli ešte len dva týždne (pre nás Bratislavčanov tri), čo sme doma a snažíme sa fungovať celá rodina pokope. Musím vám povedať, nikdy predtým som si neuvedomila, aké to môže byť náročné.

Nedávno sme si písali s kamarátkou a dohadovali sme sa, že si dáme stretnutie (aspoň) online. A ja som jej vôbec nevedela sľúbiť presný čas. Pretože sme tu v jednom byte dvaja dospelí, ktorí sa snažia pracovať – a potrebujú na to priestor a nerušené sústredenie. Do toho tri pubertálne deti. Ja svoje deti teda ozaj milujem, ale oni sa ma v jednom kuse pýtajú, čo a kedy budeme jesť. Mám pocit, že iba jedia 🙂 🙂 🙂 .

Do toho je občas potrebné zasiahnuť aj do ich vyučujúceho procesu. Úlohy im síce chodia online, a zvyčajne si s nimi sami aj poradia, no je potrebné ich aspoň kontrolovať, prejsť s nimi, čo prebrali, či všetkému rozumejú, lebo sami od seba neprídu – mami, nerozumiem tomu a tomu… iste to tiež poznáte 🙂 . A nakoľko sme tu piati plus jeden pes, aj o domácnosť sa treba postarať o troška viac, ako inokedy.

Neviem ako vy, no ja sa po tých troch týždňoch cítim ako vyfľusnutá. A to ani nespomínam, že by som si chcela v kľude zameditovať – no ale dá sa to, keď vám do zatvorených dverí vojdú tri krát, aby vám oznámili, že sestra nedá bratovi pokoj, alebo brat neurobil to, čo mal urobiť? 🙂  Ďalej by som potrebovala pravidelne cvičiť, pretože je to dôležité pre môj chrbát. Ani nepamätám, kedy sa mi to podarilo naposledy poriadne.

Bude to, keď to bude…

Včera som si po dlhšom čase písala s inou kamarátkou a priznala sa, že to má podobne, a to má „iba“ dve deti.

Tak som sa zamyslela – čo nás núti fungovať nonstop, ako stroje? Prečo sa napriek zmenenej situácii snažím o rovnaký výkon, akoby sa nič nezmenilo? Stále mám v podvedomí nejaké MUSÍM. Z mojej praxe viem, že si ich prinášame z minulých životov, hlbokých presvedčení a detstva. Ak ste na tom podobne, možno práve tento čas je ideálny na to, aby ste spolu so mnou programy MUSÍM poslali konečne do zabudnutia.

  • Niektoré pracovné telefonáty môžem riešiť aj operatívne, nie v presne sľúbený čas.
  • Ak som dnes nemala príležitosť nerušene meditovať, nebudem si to vyčítať, možno sa to podarí zajtra.
  • Nie všetky veci a úkony v domácnosti musia byť urobené tip – top.
  • Možno môžem nechať navariť niečo jednoduché aj synovi, aj keď viem, že to nebude stopercentné.
  • Ak deti vedia použiť mobil, iste dokážu použiť aj pračku či sušičku.
  • Je lepšie, že som cvičila trochu, ako vôbec.
  • Nepotrebujem mať všetko pod kontrolou.

NEmusím.

A keď zbadám, že sa vo mne znova ozýva program MUSÍM, používam moje novo-obľúbené motto: „Bude to, keď to bude.“ Priznám sa, prinieslo mi značnú úľavu. 🙂

Vyhýbam sa sľúbeniu presného času alebo termínu všade, kde sa len dá. Netlačím ani na seba. Akonáhle ma zastihnú vnútorné výčitky, poviem si sama pre seba: no áno, tak som to ešte neurobila, ale dostanem sa k tomu. Bude to, keď to bude.

Možno si teraz myslíte, že vaša situácia je odlišná, že vy nemáte (pri svojej práci) takúto možnosť. Ale skúste porozmýšľať – kde by sa dalo zľaviť z vašich nárokov? Možno aspoň v súkromí, ak nie v práci. Skutočne všetko musíte? A ak sa vám čo i len troška páči moje nové motto a viete ho aspoň raz denne použiť, urobte tak … už prvé vyslovenie vám môže priniesť blažený pocit 🙂 .

Prajem vám všetkým pokoj v duši aj mysli 🙂

S láskou,
Katka

Scroll to top